Italo Svevo

Nepovšimnutý Italo Svevo

Italo Svevo sa tak, ako aj hrdinovia jeho románov, snažil presadiť. Neveril si však dostatočne a iní mu museli povzbudzovať.

Vlastným menom sa volal Aron Hector Schmitz. Najskôr si v roku 1919 potaliančil meno na Ettore Schmitz a neskôr na Ettore Samigli. Narodil sa v roku 1861 v Terste vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, v bohatej židovskej rodine nemeckého obchodníka. Keďže vyrastal v zmiešanej nemecko-talianskej rodine, bol ovplyvnený oboma kultúrami.

Po krachu otcovho podniku v roku 1880 sa Svevo zamestnal ako bankový úradník, kde pracoval osemnásť rokov. V tomto období napísal svoj prvý román Una vita (1892, Život), ktorý vyšiel v roku kedy zomrel jeho otec.  Krátko po matrkinej smrti, v roku 1896 si zobral za manželku svoju sesternicu Liviu Venezianovú, s ktorou mali najskôr civilný sobáš a keď sa vzdal židovskej viery a nechal sa pokrstiť, uzavreli aj sobáš cirkevný. Manželstvo výrazne ovplyvnilo Svevov život. Konečne našiel jeho zmysel a z človeka “neschopného života” sa stáva otec rodiny. Z manželstva sa mu narodila dcéra Letizia.

V roku 1899 opústil zamestnanie v banke a zamestnal sa v svokrovej fabrike na výrobu farieb. Našiel inšpiráciu a napísal svoj druhý román s autobiografickými črtami, Senilità (1898, Stareckosť). Oba romány však zostávajú bez výraznej pozornosti verejnosti a kritikov.

Stretnutie s Jamesom Joyceom

Dal na štúdium angličtiny, pričom spoznal írskeho spisovateľa a svojho učiteľa angličtiny Jamesa Joycea, ktorý ho výrazne povzbudzoval v písaní aj napriek zanedbateľnému úspechu predchádzajúcich dvoch románov.

Na začiatku vojny rakúske úrady zatvorili ich fabriku na farby a celú vojnu prežil Svevo s neutrálnym postojom voči konfliktu, vo svojom rodnom meste, v Terste. Po vojne začal hneď písať a tak v roku 1923 vydal svoj tretí román La coscienza di Zeno (1923, Zenovo vedomie), pričom využil svoje štúdiá vzťahu nevedomia a literatúry a štúdium Freudových diel, ku ktorým sa dostal pretože sa chcel v roku 1910 nechať liečiť vo Viedni práve u Sigmunda Freuda. Román zostal pár rokov bez záujmu avšak po Joyceovej intervencii v roku 1925 ho spropagoval vo Francúzsku Bernard Crémieux a následne aj v Taliansku Eugenio Montale.

Nikdy sa nepridal na stranu fašizmu, ale ani voči nemu nevystupoval a nebojoval. Italo Svevo zomrel v Motta di Livenza v roku 1928 na následky dopravnej nehody. Jeho štvrtý román Il vecchione o Le confessioni del vegliardo (Starec, alebo spoveď starca), ktorý mal byť pokračovaním románu La cosienza di Zeno (1923, Zenovo vedomie), tak zostal nedokončený.

Neschopní hrdinovia

Una vita

Prvým naratívnym dielom Itala Sveva bol román, Una vita (1892, Život). Je to dielo s hrdinom nepripraveným na život. Jeho pôvodný názov bol Un inetto (Neschopný žiť). Hlavný hrdina, Alfonso Nitti, dedinčan, ktorý prišiel do mesta, do Terstu, si našiel prácu v banke. Jeho predurčenia, ktoré si so sebou priniesol, by sa dali nazvať aj neochota pretĺkať sa životom vo forme nenadväzovania medziľudských vzťahov. Skúšal to s bankárovou dcérou Anettou Mallerovou, avšak čoskoro od nej odišiel a vrátil sa k chorej matke na vidiek. Znova sa k túžbe po Anette vrátil po svojom návrate do Terstu, keď jej napísal list napriek tomu, že sa po matkinej smrti rozhodol svoje vášne kontrolovať. Anetta sa medzičasom rozhodla pre Nittiho známeho, literáta. Anettin brat ho vyzval na súboj a pri tejto príležitosti si Nitti premietne svoj život ako neznesiteľný a bolestný a spácha samovraždu.

V románe sú badateľné neskoroveristické prvky a štruktúra na tému “porazených”. Predurčenie na porážku u hlavného hrdinu však nepochádza z externých vplyvov ako v naturalistických románoch napríklad zo spoločenského znevýhodnenia, ale z vnútorného sveta, z nastavenia svojej mentality, ktorú vytvorilo prostredie, z ktorého vyšiel. Nie je schopný sa v novom spoločenskom prostredí v Terste prebíjať, čo ho predurčuje k vnútornému úpadku a nakoniec ho privedie až k osudovému koncu.

Senilità

V druhom Svevovom románe Senilità (1898, Stareckosť) opisuje ďalšieho nepriebojného hrdinu Emilia Brentaniho. V tomto románe je výrazná aj svevovská neveristická črta, že nesúdi postavy pre ich slabosti a povahové vlastnosti, necháva ich napredovať k svojmu osudu, takého aký je. Každého iba ticho sleduje ako sa odzrkadluje jeho kráčanie životom a stretávanie sa so svetom na psychológii každého z nich. Príbeh Emilia Brentaniho má isté autobiografické črty.

Tridsaťpäťročný Emilio sa snaží presadiť ako spisovateľ. Vydá román, no dielo zostane nepovšimnuté. Tak sa zamestná v poisťovni a zaľúbi sa do Angioliny a to napriek odhováraniu zo strany priateľov. Odhovára ho hlavne sochár Stefano Balli, sukničkár, ktorý na lásku neverí. Radí mu, aby sa s Angiolinou iba pohrával, keďže má v meste zlú povesť. Emilio však na ich rady nedbá. Stefano Balli začne navštevovať ich rodinu a zaľubi sa do Emiliovej sestry Amalie ale ten ho žiarlivostne odoženie. Ona sa zo smútku oddá užívaniu omamných látok a ochorie na zápal pľúc. Napriek Emiliovej starostlivosti, Amalia zakrátko zomrie.

Zbytok života prežije v predstavách o jednej osobe, v ktorej sa snaží skĺbiť krásu Angioliny a usporiadanosť Amelie. Dej románu sa viaže na Emiliove povahové vlastnosti. Jeho strach zo svojej slabosti ho poháňa k túžbe po úspechu v láske, no zároveň sa obáva nepredvídateľných situácií, ktoré láska prináša. Zostáva zatrpknutý, nevie si užívať, keďže jeho snahy vo vzťahu k ženám vedú k neúspechu.

La cosienza di Zeno

Tretím a najúspešnejším Svevovým románom je La coscienza di Zeno (1923, Zenovo vedomie). Tento román významným spôsobom ovlyvnilo Svevovo zoznámenie sa s Freudovou psychoanalýzou. Rovnako liečivé ako liečenie psychoanalýzou sa mu zdalo už len vnímanie a akceptovanie choroby “neschopnosti žiť”. Svevo ochraňuje človeka “neschopného života”, lebo mu postačuje rozpomínanie. Vďaka rozpomínaniu sa na deje minulé, si dokáže uvedomovať prítomnosť a to je dostatočná podoba života. Táto črta Svevovho románu má hlboké korene v Petrarcovej poetike rozpomienok. V predfašistickej dobe tento typ prózy začiatku dvadsiateho storočia nazývajú jednoducho prózou “hrdinu bez vlastností”. On však jednu má a to je vôľa aj keď nedostatočná. Poetika “porazeného” životom sa z naturalistických románových podôb často cynických a falošných, dostala do podoby obhajoby “neschopnosti” a slabej vôle, keďže sú to duševné prejavy životaschopnosti v ťažkých podmienkach na život.

Forma rozprávania štýlom denníkových zápiskov sa prejavuje v románe Zenovo vedomie ako odstup rozprávača od  vlastných životných skutočností a vyzerá ako pôvodné zažitie pri písaní. Svevo posunul otázku neurózy a neschopnosti zaradiť sa do života na inú úroveň a to nie ako zlyhanie jednotlivca, ale ako všeobecný pojem.

Dej románu

Román sa začína úvodom, v ktorom sa päťdesiatsedemročný terstský obchodník Zeno Cosini rozhodne liečiť svoj zlozvyk fajčenia u psychoanalytika “doktora S”. Ten mu ako súčasť liečby predpíše písanie pamätí svojho života. Zeno sa pustí do písania a tým si precvičuje svoju vôľu. To mu v skutočnosti umožňuje žiť prítomnosť naplno. Prepisovaním vyblednutých spomienok na papier, tieto ožívaju a prežíva ich v prítomnosti. Liečby sa však vzdá ešte v počiatkoch, a tak doktor S sa z pomsty rozhodne knižne vydať jeho zápisky. Román sa začína humorne s odkazom na samotného autora.

Jeho život sa v rozpomienkach vyjavuje v milých, veselých ale aj zlých a absurdných situáciách. V kapitole fajčenie sa hlavný hrdina viacnásobne pokúša skoncovať s neduhom fajčenia cez spomienky, ako kradol otcovi peniaze na cigarety a keď si na to spomenul, tak to oslávil zapálením cigarety. Neschopnosť prestať predstavuje slabosť jeho vlastnej vôle.  Spomenul si však aj na otcov úsmev, lebo odpúšťal. Fajčil stále viac a tým aj stále viac nenávidel svoju závislosť. Zdalo sa, že koniec s fajčením prinesie jeho lekár, ktorý mu výslovne zakázal fajčiť po tom ako sa mu pozrel do hrdla. Mal iba dvadsať rokov. On však neprestal, ale začal ospravedlňovať fajčenie tým, že si hovoril, že to je už posledná. Toto ospravedlnenie mu dovoľovalo si zapáliť stále a znova. Spomína, ako mu chcel otec dať výchovnú facku a v tom momente umrel. Umrel v nevhodnej chvíli.

Rozpomenul si, ako sa kvôli svojej slabej vôli oženil bez lásky, keďže si zvolil tretiu zo štyroch sestier, lebo bola menej pekná. Vďaka tomu môže manželku klamať bez jej podozrievania, narozdiel od švagra Guida, ktorého krásna manžeka prenasledovala svojou žiarlivosťou až kým nespáchal samovraždu.

Poslednú kapitolu románu nazval Svevo Psychoanalýza. V nej prichádza k inému záveru ako plánoval pôvodne psychoanalytik. Vďaka zápiskom spomienok z minulosti si uvedomil, že nepíšeme aby sme si sprítomňovali minulé zážitky, ale aby sme sa uisťovali vo fakte, že najlepšou zábavou je odhaľovanie, že život je choroba slabého ovládania vôle. Postačuje, ak sa naučíme žiť s vlastnou chorobou a vyhlásiť sa za zdravého. Tým neumŕtvujeme podnety, ktoré nám vysiela vlastné telo, ale ich udržiavame v bedlivosti. Je to zároveň  Svevovo politické posolstvo.

Zeno si svoju neschopnosť vyrovnať sa s neduhom fajčenia ospravedlňuje nezmyselnými sľubmi, ktoré dáva na obdiv tým, že si ich zapisuje, škriabe na steny a tým sa odreagováva. Zanecháva tým stopu sľubu, ktorý aj tak nebude dodržaný. Preukazuje tým ale vôľu. Každý deň si dáva sľub znova a znova a stále ho porušuje, ale tým, že si ten sľub opakuje, udržuje svoju vôľu stále živú aj keď je slabá. Svevo nám v románe zanecháva odkaz, že sa nemáme vyliečiť, len sa vyhlásiť za zdravých. Uvedomiť si a stotožniť sa so svojou chorobou.

Román Zenovo vedomie poodhaľuje nemožnosť prejavovať a vyjadrovať názory na dobovú spoločnosť, ale cez jej dôsledok, čiže cez chorobný stav jednotlivca sa to Svevovi čiastočne podarilo.

0 Comments

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*